KLENOT ČESKEJ KLASIKY - Divadelní soubor Eduarda Vojana Brněnec

Po hre bratov Mrštíkových Maryša siahajú profesionálne i ochotnícke divadelné súbory často. Je to vďačná hra plná dramatických situácií, psychologicky verne vachytených postáv a konfliktov. Príbeh Maryši z moravského vidieka, ktorá zabila svojho muža, pretože ju týral, pozná hádam každý. O to viac je zaujímavé vidieť ako sa inscenátori so známou predlohou divadelne vysporiadajú. Inscenátori z Divadelného súboru Eduarda Vojana z Brnenca siahli po výbornej odfolklorizovanej úprave textu od Zdeňka Černína.

Predstavenie ma prekvapilo svojou úprimnosťou a presnosťou. Režiséri Jan Heger–Kučera a Karel Černý pristúpili k textu veľmi poctivo – usilovali sa odkryť komplikované vzťahy a podarilo sa im to. Maryša (Sylva Ježová / Kristýna Pavlasová) je krehkou, ale silnou ženou, ktorá trpí nielen okolnosťami a prostredím, v ktorom žije, ale najmä svojou neschopnosťou postaviť sa sama za seba. V interpretácii DS Eduarda Vojana nešlo ani tak o sociálne prostredie, ktoré Maryšu uvrhne do bezvýchodiskovej situácie, ale najmä o vnútorný negatívny ženský komplex, ktorý Maryši zabraňuje konať v prospech nej samej. Nečudo, veď jej matka (Milada Pavlasová) je tvrdá a cynická žena, ktorá jej asi v živote príliš mnoho ženskosti nesprostredkovala. Otec Maryši Lízal (Karel Trnečka) je naproti tomu slaboch, ktorý síce neskôr čiastočne oľutuje svoj čin, ale nikdy nebude taký silný, aby situáciu riešil. Môžeme sa len domnievať, pretože to v inscenácii nie je až tak čitateľné, aké iné pohnútky ako finančné ho viedli k tomu, že svojej dcére pripravil krutý život s Vávrom (Jaroslav Pavelka). A Vávra? Nie je to žiaden klišé tyran, čo možno prirátať k plusom inscenácie. Je to skôr muž, ktorý prehnane reaguje na odmietanie zo strany svojej ženy. Len nedomyslí, že to odmietanie je prirodzené a právoplatné, že nasilu sa nedá nikto k ničomu donútiť. Ale takéto uvažovanie je mimo Vávrovho sveta. V jeho svete vládne strohosť a všetko musí byť tak, aby spĺňalo tradičné pravidlá. Francek (Karel Adámek / Dušan Blažka) nie je dostatočne silný, aby zmenil tento patriarchálny svet, najmä nie jeho pôsobenie v Marišinej duši.

Vynikajúca inscenácia DS Eduarda Vojana zapôsobila svojou autenticitou, chvíľami mal divák pocit, že sleduje reálne príbehy ľudí na javisku – žiaden pátos ani prehnané psychologizovanie, experimentovanie či folklór. „Len“ veľmi presne interpretované a zahrané postavy a ich vzťahy. Autenticite prispel aj režijný zámer, v ktorom herci, ktorí práve nehrajú sú na javisku prítomní a sledujú dianie. Krásna je záverečná scéna, keď herci, po tom, čo Maryša zabije Vávru a kľačí vo svadobnom venci na zemi, sfúknu jeden po druhom sviečky, ktoré držia v rukách. Kolektívnosť celého diela je to, v čom tkvie sila tejto inscenácie – všetci herci vnášajú energiu do spoločného diela.

Martina Vannayová

Celý ZPRAVODAJ